dahlia

Alebo aj plače. Ako sa to podarilo mne.
Prečo?

Možno pár rád pre váhavcov ako som bola aj ja. Vopred upozorňujem, že nechcem nikomu robiť reklamu.

Ani neviem, komu adresovať tieto slová. Je to len akýsi výkrik do tmy, s nádejou, že sa snáď od nejakej skaly odrazia a čosi sa predsa len stane.

Každý kríž je vraj iba tak veľký ako dokážeme uniesť. V našej rodine teda musia byť samí rambovia. :)

...alebo Niektoré veci sú skrátka nemožné. A ak možné sú, čakaním na ne strávite toľko času, že už ich nebudete potrebovať alebo o ne jednoducho stratíte záujem.

... alebo ako som siahla až ne dno svojich psychických síl.

Odpoved na cast tejto otazky Vam dam. Cast vsak nepoznam. Ani ja, ani nikto druhy...

Na pery sa mi tisne jeden vtip z filmu Intouchables.
Kde je kvadratik? Tam, kde ho necháš. :)

Toto by som ešte nedávno povedala aj ja. Aj 26. augusta, kedy sa mi akosi zmenil život....

Snáď ten nasledujúci bude krajší. Mnoho ľudí mi to praje. A ja ich nesklamem... :)

Smile! Why? because you can! Usmej sa! Prečo? Pretože môžeš! Takáto veta zdobila fotku od mojej sestry, na ktorej som bola ja. Na vozíku...

Alebo dve slová, ktoré ma vystihujú...

a spolu so mnou všetci tí, ktorí sa o mňa starajú. A snáď i tí, čo za mňa bežia...

Nie je to ten od kondičného trénera, pri ktorom som si myslela, že skapem. Je to tréning života. Od začiatku po koniec.

Aby si Ty opäť mohla behať. A smiať sa. A žiť.

Všetko znova. Aj keď nie vždy s radosťou. Pri pohľade na onú nemocnicu ma chytá depresia.

V nesprávny čas na nesprávnom mieste. Alebo prečo nenávidím isté mesto. Viac ako kedykoťvek predtým...

Pod vplyvom udalostí posledných dní sa viac a viac zaoberám otázkou našej pominuteľnosti v tejto dimenzii. A tým, ako by som nakladala zo životom, ak by som vedela, že za najbližšou zákrutou sa moja cesta končí. Potom stváram veci, ako sa mi podarilo aj dnes. Poviem Vám úprimne – stojí to za to.

Kto čítal moje predchádzajúce príbehy o behaní a nebehaní, vie, aký je môj postoj k behu. Bežím, keď musím. Že raz budem aj naozaj chcieť, to by som ešte včera nikomu z Vás nebola verila....