dahlia

S úradmi máme všetci svoje skúsenosti. Povedala by som, že priam bohaté. Aj ja mám. A s niektorými vecami jednoducho nemôžem súhlasiť. Podotýkam, že ja na ich pomoc nie som úplne odkázaná, no sú aj takí ľudia, ktorým sa behom zlomku sekundy úplne zmenil život. A pomocnú ruku skutočne nemálo potrebujú.
Pobyt na úrade v tomto prípade môže skončiť dvojako – zvýšením krvného tlaku na kritickú hodnotu alebo mávnutím ruky. Ja som mala krvný tlak vždy nízky a mávnuť rukou... No nedokážem, no.

Sú to takmer 2 mesiace, čo mi vydali parkovací preukaz a preukaz ZŤP. Čo tomu predchádzalo, o tom radšej pomlčím. Môj život sa obrátil v auguste minulého roku. Takže už aj bolo na čase, že? Každý súdny človek si dokáže predstaviť, aké to je, parkovať na obyčajnom mieste s invalidným vozíkom. Mňa našťastie nohy udržali, ale čo tí, ktorých jednoducho neudržia?

Mala som chvíľočku chodítko. Že by ma niekto spustil z dohľadu bolo v tej dobe nepredstaviteľné. Parkovací preukaz sa už nejakú tú dobu vydával a moja matka sa dopustila obrovskej chyby. Asi na 20 minút zaparkovala so mnou na mieste pre invalidov. Ako to dopadlo? Správne. Dostala papuču. Veď papír je jednoducho papír, čo na tom, že na normálnom mieste nemám šancu vystúpiť? A samu ma jednoducho nechať nemohla, ak ma nechcela zbierať z chodníka.

Trápi ma, že tí, ktorí sú platení z daní nás všetkých, sa správajú ako sa správajú.
Že sa zo vzájomných vzťahov vytráca ľudskosť, vieme. Že sa úradníci správajú tak akoby všetky príspevky išli z ich výplaty, ma viac než mrzí.
V zahraničí totiž na úrade pomôžu, poradia, u nás je to presne naopak. Človek, ktorý bojuje sám so sebou, má ešte jedného veľkého nepriateľa – úrady. Keďže všetku energiu venuje zlepšeniu svojho zdravotného stavu, na boj s úradmi mu už neostáva sila. Možno ak predsa len, tak to stačí akurát na to mávnutie rukou.

Viem, že pichám do osieho hniezda a to veľmi výrazne.
Chcem len, aby si všetci úradníci uvedomili, že aj my sme potencionálni voliči. A dobre vieme, že s novou vládou prichádzajú aj noví riaditelia, ktorí si zvyčajne dotiahnu svojich ľudí.

Vyzerá to tak, že sa treba ozvať, aby sa konečne ľady pohli. A strach? Veď tých polien pod nohy na aj tak strastiplnej ceste, už bolo dosť.