dahlia

Môj život sa už raz zmenil A mení sa znova. Po tom, ako som siahla na pomyselné dno svojich síl, som zistila, že nejaké sily ešte predsa len vo mne i v mojich blízkych ostali. A Božie mlyny začínajú mlieť akosi prirýchlo.

Zopár týžňov, či mesiacov dozadu som si kládla otázku prečo ma Boh tak trestá. Vedela som, že musím niečo urobiť, netušila som však, že mám tak hrozne málo času. Že práve v tej chvíli sa spustila akási pomyselná časomiera a že ja musím okamžite konať.

Horko ťažko som sa vyrovnala so svojim stavom. Ale neviem sa vyrovnať s tým, čo prežíva a čo čaká môjho synovca. Prečo? Načo? K čomu to slúži? Nebolo v našej rodine trápenia už dosť? A čo prinesie zajtrajšok?

Všetky "životne dôležité" veci mi z minúty na minútu začali pripadať malicherné. A vzdala by som sa aj toho mála, čo mám, aby som zmenila súčasnosť.

Pred deviatimi mesiacmi som hľadela do tváre Zubatej. Nazdávala som sa, že to na nejaký čas stačí. No ktosi má na to iný názor. Akoby všetci okolo mňa neboli už dostatočne vyčerpaní.

Verím v pozitívnu budúcnosť. Verím, že raz sa budeme naháňať po lúke. A robiť všetko to, čo v súčasnosti nemôžeme. A na kríž, ktorý bol kedysi strašiakom celej rodiny, si len s úsmevom spomenieme.