dahlia

Od tohto dňa vidím veci inak. Aj to, čo ostatní považujú za samozrejmosť.
Predstavte si, že mnoho vecí za Vás robí ani nie šesťročné dieťa. Vy máte rozum, ono (našťastie) zdravé ruky. A nohy.
Ste šťastní, keď sa v hre vyrovnáte trojročnému dieťaťu. Problém nastane až keď potrebujete vsať zo zeme.... To nezvládate. Musíte vyliezť na posteľ, sadnúť si a s oporou vstať. Úkon, ktorý normálne netrvá dlhšie než sekundu. No vy už nemáte to šťastie, že patríte medzi normálnych.

Kedysi ste za deň dokázali odniesť dieťa do škôlky. Upratať byt, navariť, oprať, povešať prádlo, umyť okná, nakúpiť, vyzdvihnúť dieťa zo škôlky, ísť na ihrisko, umyť jeho i seba, ísť si zabehať, keď už sladko spalo, kresliť, maľovať... A dnes? Horko ťažko sa umyjete, navaríte, prípadne operiete a povešiate prádlo. Maľovať neviete. Ani hrať so synom futbal. Bonus je, keď si stihnete prečítať knihu.
Môj muž k tomu má dobré prirovnanie. Žiaľ, nezverejniteľné.

A to som na tom relatívne dobre. Koľko je takých, čo sa nevedia ani umyť? Takých, čo nosia plienky. Čo treba kŕmiť... Aj ja som si tým prešla. A keďže nie som vôl, nezabúdam, že som teľaťom bola.

Viem, koľko času som stála a stojím blízkych, ktorí mnoho vecí musia robiť za mňa. Menili by ste? Potom by ste snáď pochopili, že tvrdenie, že všetci máme rovnako času nie je na mieste. Aj keby ste si deň do detailu naplánovali, pochopíte, že ste radi, že môžte ísť do práce. Že po zemi sa váľajú chumáče prachu, pretože podlaha sa sama neumyje. Činnosť, ktorá Vám normálne trvá pár minút, zrazu s chorým človekom trvá hodinu.

Prosím teda všetkých: Buďme k sebe zhovievaví. Všetci by sme mali mať rovnako veľké srdce. Ďakujem!