dahlia

Ja neviem rozprávať, čiže nič z tohto Vám ani nepoviem. Chcem Vás len poprosiť o jediné, pozerať sa na ľudí ako človek, pretože je to práve ľudskosť, čo sa z našich životov vytráca.

Niekoľko mesiacov čakám. Na čo? Neviem, no viem, že by som vďačne patrila k tým, čo dávajú. Tým, ktorí to potrebujú. Pre ktorých niekoľko mesiacov znamená zvyšok života. A možno im už jedného dňa nebude čo dať.

Som žena. Matka dvoch detí. Pred 26.8.2012 som robila mnoho vecí, o ktorých sa bežným ľuďom ani nesníva. O to všetko som prišla. Už vyrovnať sa s tým je pre mňa viac ako ťažké, skutočne nepotrebujem hádzať polená pod nohy. Veď všetci dobre vieme, že s veľkými problémami ma unesú.

Nie som tabuľkový prípad. Nikdy som ním nebola. No už po tom, ako ma 19.10.2012 prepustili z nemocnice v Trenčíne, muselo byť každému súdnemu človeku jasné, že zo dňa na deň lietať nebudem. Ani chodiť. Že to, že som vôbec prežila, je priam zázrak, nejeden lekár mi povedal, že s mojou diagnózou ľudia končia spravidla inak – definitívne.

Skúste si predstaviť, že zo dňa na deň o všetko prídete. Vašim deťom nik nevie povedať, či sa mama ešte niekedy vráti. A ak sa vráti, bude vôbec svoje deti vnímať?

Podlahy umýva šesťročná dcéra. Každej žene musí byť jasné, ako asi vyzerajú. Ale som rada, že to aspoň niekto urobí.

Kúpelňa, záchod, okná... Prestante ich dnes umývať a skúste sa na ne pozrieť o deväť mesiacov. Garantujem Vám, že Vám nebude iba do plaču.

Mnoho nástrah so sebou prinášajú úplne samozrejmé situácie. No samozrejmé len pre zdravých. My hendikepovaní, sa pri nich neraz zapotíme. A nie vždy ich dokážeme zvládnuť. Hoci sme išli až za hranice svojich síl.

Včera som prišla na to, že ani smeti sama nevynesiem. Za jedno, po schodoch sáčok neunesiem ( existovala by možnosť, že ho budem držať v zuboch), za druhé, medzi kontajnerom a schodmi je voľné priestranstvo. Možno len pár krokov. A predsa neprekonateľne ďaleko. Pre mňa.

Existuje možnosť, ktorá mi nohy nahradí, aspoň čiastočne. Je rovnako vzdialená ako tých tisíc maličkostí. A najväčšou prekážkou k nej je to, čomu hovoríme absencia ľudskosti. Veď ja mám svoj svet, čo na tom, že za jeho múrmi ľudia bojujú so samozrejmosťami. To je iba a len ich problém.

Už ma nebaví žobroniť o pomoc. Nie preto, že by mi chýbala pokora, tej som v posledom čase mala pridelené aj na niekoľko životov. Mám však zdravý rozum a viem, čím všetci v mojom okolí prechádzajú. Je mi jasné, že mi radi pomôžu, ale všetko má svoje hranice. A ja som niektoré nespočetne veľa krát prekročila.

Na záver sa rozlúčim slovami Alberta Eisteina. Svet nebude zničený tými, ktorí konajú zlo, ale tými, ktorí sa na nich pozerajú bez toho, aby niečo urobili.