Mám 29 rokov. Kedysi som športovala. Nepila som. Nefajčila. Zdravo jedla.
Moje telo sa skutočne nemože sťažovať. Jedine, že by bola pravda, že “telo ma jít do hrobu zhumplovaný”. V tom prípade som robila všetko naopak. Skoro všetko...
Ak by vyhlásili súťaž o superženu, pravdepodobne by som bola v prvej dvanástke. Riadila som sa heslom ja sama, ja sama. Až sa mi to napokon stalo osudným.
V ten deň som ešte dala osobák na 5 km. No čo, čakala ma súťaž. Polmaratón, ktorého som sa nikdy nezúčastnila.
Zato bolo veľa tých, ktorí prekonali sami seba. Kým ja som bezmocne ležala na nemocničnej posteli...
V ten osudný večer som skončila v miestej nemocnici. Diagnóza - otrava hubami. Tými z obchodného reťazca. Nasledoval výplach žalúdka. Infúzie. A pobyt na jednotke intenzívnej starostlivosti. Doma dve male deti, muž, rozmaľovaný obraz...
Nasledovala čierno čierna tma. Neskôr som sa dozvedela, že som v noci upadla do kómy. Prebrala som sa až v tretej nemocnici, kam ma previezli kvoli hyperberickej oxygenoterapii. Nádej na prežitie bola 10% a ja som stála pred najnáročnejšou úlohou svojho života. Nehýbala som ničím, iba očami. A tak to malo ostať do konca života. Veď napokon, prežila som...
Nevedela som vydať ani hlásku, len akýsi pazvuk pripominajúci plač. Bola som úplne odkázana na druhých. A dodnes som im vďačná. Za všetko. Lebo pred nami je ešte dlhá trať.
Pobyt v Kováčovej ma utvrdil v tom, že som na tom relatívne dobre. Všetko si pamätám a nič mi neodrezali. Namiesto nôh som sa naučila používat kolesá. Tie invalidného vozíka.
Odtiaľ som odchádzala a svet som zrazu videla z inej perspektívy. Síce som mala dve francúzske barle, ale navždy som dala zbohom istej etape svojho života - tej na vozíku.
Týždne utekajú. Barle stoja kdesi v kúte. Doma používam chodítko. Občas spravím pár krokov sama alebo sa niekoho alebo niečoho pridŕžam. Ešte stále mi chýba rovnováha. Nerozprávam síce ktovieako, no okolie mi rozumie. A pár jednoduchých viet viem povedať aj cudziemu.
Som rada, že sa dokážem postarať sama o seba, deti si zvykli, mladší syn, ktorý má krátko po svojich tretích narodeninách, sa odo mňa dožaduje večerného čítania. A ani nie šesťročná dcéra ma dokáže odviesť k autu. Robím prakticky všetko, problém mi robia akurát schody bez zábradlia a šoférovanie. To ešte neviem. Pravá noha nepatrí zrovna k tým najposlusnejším.
Dlho som tento svoj stav považovala za chorobu. Až mi jeden z kamarátov otvoril oči. Toto už nie je choroba, toto je hendikep. Zrazu patrím do skupiny ľudí, na ktorú “zdraví” ešte stále pozerajú úkosom.
Táto stránka vznikla práve preto, aby tieto bariéry prelomila. Sme úplne takí istí ľudia ako hocikto iný. Nepotrebujeme ľútosť ani falošný obdiv ako to zvládame. Máme svoje city a pocity, akurát sa náš život, často v zlomku sekundy, zmenil. Ale to sa, bohužiaľ, môže stať komukoľvek. Ludia s hendikepom si zaslúžia, aby boli braní ako seberovní. A aby denne nemuseli prekonávať bariéry, ktoré sa zdravým zdajú prirodzené.
Nech uz patríte na ktorýkoľvek breh, vždy sa Vám budem snažit vyjsť v ústrety. Stačí napísať, nech už ide o radu, postreh, či názor. Ďakujem. ;)
Prečo
04.04.2013 21:45:04
Odpoved na cast tejto otazky Vam dam. Cast vsak nepoznam. Ani ja, ani nikto druhy...
Komentáre
VER
Si pre mna nielen velky clovek ale aj ucitel. A Tvoj ziaci su Ti vzdy ochotni pomoct :)
Vsetko je mozne tomu kto veri.
dahlia
škoda-že nesedíš oproti mne-mali by sme o čom hovoriť...
si silná-múdra-žena...zostaň ňou...:-)
želám krásnu jar...
a radosť zo žitia..
Vďaka
obdiv
vysvetlenie
neľutuj sa