dahlia

Sedím na kameni, na lúke pod lesom. Vedľa mňa ležia zložené krídla. Už ich nevládzem niesť. Zabudla som lietať a pri chôdzi mi zavadzajú. Zrak mám upretý do diaľky. Sama neviem kam. Neviem, kam sa dívam, neviem, čo chcem vidieť...

Vánok mi pohladí tvár. Na okamih sa usmejem. Moje ústa sa akosi zabudli smiať. Odkedy srdce zaryto mlčí. A očiam chýba ten nezbedný lesk. Lesk, ktorý sa odrážal v Tebe, v Tvojich očiach, srdci, duši... Keď ma hladila Tvoja dlaň, nielen letný vánok. A srdce s radosťou tlieskalo a spievalo a veľa, veľa rozprávalo. Dnes nemá slov. Dnes nemám Teba. Dnešok je iba jedným z dní, ktoré sú v poradí. Na niti zvanej život.

Pozriem sa na krídla a utriem si slzu, čo sa mi skotúľa po líci. Už mi nik nezodpovie otázky, ktoré ma trápia. Už mi neotvoríš dvere do svojho srdca. A neprejdeš tými, ktoré som Ti dokorán otvorila ja.

Primálo času nám bolo dopriate. Avšak dosť na to, aby som si na Teba zvykla. No málo na to, aby som Ťa vedela precítiť. A príliš dlho ešte potrvá obdobie temna. Kým pochopím a zmierim sa s tým, že už nie si. Že všetky sny, túžby, plány, to všetko odišlo spolu s Tebou. Do krajiny, kam sa nik neponáhľa. No kde je nádej, že sa opäť zídeme.

Chcela by som ešte aspoň raz pozrieť do Tvojich očí. Pohladiť Tvoju tvár a povedať Ti to, čo som nikdy nestihla. Prišlo mi to nezmyselné. Hlúpe. Detinské. Vedel si predsa všetko. Určite aj toto... Vtedy nemalo význam Ti to hovoriť. A dnes...

Dnes rovnaký vánok, ktorý hladí moju tvár, pohráva sa so stuhou jednej z kytíc na Tvojom hrobe. Tou, kde je mojou rukou napísané - Ľúbim Ťa!