dahlia

Slniečko mi krásne svietilo do tváre a ja som plná očakávaní a tak trochu pod tlakom trielila do školy.
Úchytkom som si všimla, že „môj ujo“ z Nota Bene je na svojom tradičnom mieste, čo ma na jednej strane potešilo a na druhej zamrzelo, pretože za ten nedlhý čas, čo ho poznám, viem už čosi aj o jeho zdravotných patáliách.

Zrazu sa vo mne strhol veľký boj. Vlastne... Bola to taká myšlienka. Maličká. Drobučká. Ako omrvinka. A nadobudla silu celého vesmíru.

V okamihu som zmenila smer svojej cesty, hoci, priznám sa, aj som pri tých červeno - zelených panáčikoch váhala. Tlačil ma čas, ťažilo ma napätie. Ale nutkanie myšlienky tak šialenej bolo silnejšie....

Vykročila som smerom k „môjmu ujovi“, kúsok od neho som sa už azda aj vznášala pár centimetrov nad zemou.

„Dobrý deň,“ pozdravila som sa a potom som ho objala a pobozkala na obe líca.
Môj ujo ostal prekvapene stáť a jeho oči sa neuveriteľne rozžiarili.
„Dušička moja, tak veľmi ste ma potešila,“ vypadlo z neho napokon.
„Aj vy mňa,“ povedala som. „Musela som Vás jednoducho dnes prísť objať.“
Na to, akú reakciu som týmto gestom vyvolala u tohto milého človeka asi nikdy nezabudnem....

Chvíľku sme ešte stáli, kúpila som si časopis, ktorého prílohou sú semienka na úžasnú bylinku, pokecali sme, čo nové a potom som sa vybrala späť za svojimi povinnosťami.

Deň však bol oveľa krajší, plnší, zmyselnejší..... Málinko stačilo k tomu, aby som urobila radosť cudziemu človeku, málinko stačilo k tomu, aby som skrášlila svoj vlastný deň. A rovnako málo k takýmto počinom stačí nám všetkým.
Občas stačí len počúvnuť srdiečko a vykašľať sa na to, čo povie ten alebo onen. Vypnúť autopilota a započúvať sa do zvukov života, do volania duše....
A postupne, krok za krokom, tieto milé omrvinky zaplnia svet a urobia ho krajším. Pre nás i pre iných. A o to predsa ide.

Želám Vám všetkým veľa srdečných rozhodnutí a dajte prípadne vedieť, ako ste pochodili.

Lúčim sa s Vami toltéckym pozdravom - In lack ech. Po našom – Ty si moje druhé ja.