dahlia

Bolo mi zle. Až tak veľmi, že sme skončili na pohotovosti. Určili mi zlú diagnózu. A skončila som na JIS. Ako mnohí. No upadla som do kómy. Ako viacerí. No prežije to len 10%. A ja patrím medzi tých vyvolených. Hoci som skočila zle. Ale žijem. Vďaka mojej motivácii. A vďaka motlibám všetkých... Aj Chorvátov. A vďaka mojej silnej vôli. Učím sa všetko znova. Jesť, piť, chodiť...Dýchať... To bolo otázkou prežitia. Ak som si niekedy myslela,že je niečo ťažké, tak som sa mýlila. Rehabilitácia je oveľa ťažšia. Ale chcem ísť vpred. Lebo ho ľúbim. Triezvo, no predsa. A svoje dve deti... To je dôležité. A moja motivácia. O behaní sa mi už aj sníva. O maľovaní zas snívam ja. Namiesto toho hltám hadice. A režú mi brucho. Čia je to chyba? Dnes je to jedno. No keď vyzdraviem, s chuťou ho nakopem do riti. Ešte stále slabšou pravačkou. S rozbehom... A nielen ja... Pomoc už čaká. Kým ja bojujem. Statočne... Veľa vecí je inak než predtým. To, čo sa nedalo sa zrazu dá. Aj písať tento článok ľavou. Aj milovať. Aj byť šťastný. A spokojný s tým, čo je. Aj byť trpezlivý. To mi vždy chýbalo.

Pripravovala som sa na polmaratón. Namiesto toho tu už pár týždňov ležím. V tretej nemocnici. A páchajú na mne zverstvá, ktoré nazývajú liečbou. No vôkol mňa nikto neumiera. A dovolili mi ísť domov.

Nepoďakovala som sa tým, ktorí mi toto spôsobili. Ešte nerozprávam. No Božie mlyny melú pomaly, ale isto. A my sme bežci. A sme silní. Nikdy sa nevzdáme.