dahlia

Smejem sa, pretože viem, že budem jedného dňa opäť chodiť. A behať. No poznám aj takých, ktorí už nie. Nemajú nohy. Ani ruky. Alebo ich tie ich neunesú. Už nikdy. No vedia sa smiať. A rozosiať radosť aj vôkol seba...

Poznám aj takých, ktorí majú všetko. Na za jediný deň, kedy by mohli chodiť, by dali čokoľvek. Takto si môžu kúpiť len lepší vozík. A naučili ma, že s vozíčkarom nemám ísť nikdy na páku. :)

Každú noc, keď sa obraciam na druhý bok, mám pred očami ľudí, ktorí to bez pomoci nezvládnu. A majú na to... Len sila sa nikam podela. Do neznáma.

Som hrdá, že mám možnosť patriť medzi týchto ľudí. A vidieť svet z inej perspektívy. Už nikdy nebudem taká ako predtým, hoci sa to niektorým ľuďom nepáči. Tým viem povedať len jedno: „Váš problém!“ :) Aj to len vďaka programu na rozprávanie. Sama rozprávam len veľmi málo. A rozumie mi len zopár ľudí. S vypätím všetkých síl.

Nabudúce, keď sa Vám bude zdať, že máte nejaký problém, spomeňte si, že stojíte na vlastných nohách. A nemusíte premýšľať, ako vystúpite na ďalší schod. A dokážete si sami urobiť cop.
Samozrejmé? Nie tak úplne. Tak sa usmejte! Máte na to dôvod.