dahlia

Je niečo pred pol desiatou ráno a ja osedlávam naše dvojkolesové tátoše a vyberám sa s deťmi povzbudiť a odfotiť zdatných členov klanu Svátek.
Je totiž sobota, 14. apríl, a práve dnes sa koná Beh Galantou, ktorého som sa odmietla zúčastniť hneď po tom, čo som pochopila, že beh nie je prechádza ružovou záhradou.

Niečo po pol parkujeme na mieste činu, atmosféra super, ľudia super, akurát s tou hudbou im to nejak nevyšlo. Funradio runnig malo dnes asi technickú prestávku, pretože priestranstvom sa rozhliehal buď monotónny hlas ešte monotónnejšej moderátorky alebo poctivá a nefalšovaná slovenská dychovka. Áno, čítate dobre. A že sa pri dychovke aj dobre behá, to som veru netušila. :-)

Už o pár minút mi moja prvorodená dcéra píli uši, že ona chce ísť bežať tiež.
Takže putujeme na registráciu, krpaňa dostane tričko, číslo, čakáme na štart.

Neprejde mnoho času a dozvieme sa, že v kategórii predškolákov súťažia aj detičky vo veku 2 a pol roka. Takže čo urobíme? Zaregistrujeme aj Juraja. Pravdepodobne najmladší účastník, vek 2 roky, 1 mesiac a 17 dní. :-)

Decká si beh fakt užívali.
Juraj sa celú trať smial, nevedno čomu, keďže ešte stále nemluví.
A Lenka.... Tá to zabehla aj s pózovaním fotografovi v úžasnom čase a skončila štvrtá. Šikulka. Jednoducho po mame.

Ako sme tam tak stáli a čakali na zlatý klinec programu, teda štart môjho milovaného švagra, ktorý sa rozhodol pokoriť trojkilometrovú trať, padlo zopár blbých poznámok, či nejdem behať aj ja.
„Joooooj, moji zlatí, tak na toto mňa neukecáte,“ smiala som sa. „Ja si chcem ešte nejaký ten rok požiť.“
V duchu som si však povedala, že ak pôjde Miro (tiež jeden z vábených), pôjdem aj ja. Lenže Mirko bol v rifliach, takže bolo vybavené. Tento rok určite nikam nebežím.

Až mi to bolo ľúto. Fluidum okolo mňa bolo priam neúnosné. A vo chvíli, keď sa oproti nám vyrútil Miro, ktorý vymenil svoje rifle za požičané sexi bežecké legíny, bolo rozhodnuté.
Päť minút nás delilo od štartovného výstrelu, keď som doletela na registráciu po tretí krát.
„Aj ja chcem bežaaaaať!!!“ oslovila som milé slečny za pultom. A bolo. Rýchlo pripnúť číslo, vypiť trochu vody a davaaaaj ho na štart.

Ľudí bolo dosť, stretli sa tam hádam všetky vekové kategórie. A ja, netušiac pokiaľ až bežíme, obdivovala som okolitý kraj. Predsa len, bol to iný pohľad ako z bicykla. A zaťažená profesionálnou deformáciou som stíhala obzrieť aj novovznikajúci obchvat Galanty. :-)

Pri nápise na zemi, ktorý značil, že som odbehla 600 m, zaúčinkovala psychika. Jeminééé, 600 m, a ja som už unavená. To ako mám zvládnuť tých ostávajúcich 2400m??????

Zvládla som. Prežila som. A som na seba patrične hrdá. A zistila som, že behanie môže človeka priviesť skutočne až do stavu eufórie. Aj keď, budem úprimná, moja eufória pramenila skôr z toho, že som prežila.:-)

Takže časom 19:04 som odštartovala svoju bežeckú kariéru. A verím, že ak sa budúci rok opäť stretneme v zostave, v akej sme sa stretli dnes, bude o poznanie lepší. To už budem vedieť, čo to znamená, bežať tri kilometre. :-))))))