dahlia

Kto zažil, vie, o čom hovorím. Kto nezažil, nepochopí. Aj keby chcel. Dni a noci, keď ste odkázaný na iných. A vďační. A letargický. Inak sa to prežiť nedá. Nie so zdravým rozumom. A ten, našťastie (?), mám. Aj písanku pre prvákov na stole. No najmä plné okolie ľudí, ktorí sa o mňa starajú. A tých, čo za mňa bežia. Aby som opäť bola fit...
Som taká, aká som. So svojimi plusmi i mínusmi. Občas možno hnevám. Občas som nahnevaná ja. A bezmocná. A neľútostná. Viem, čo chcem. A to aj dostanem. Budem opäť chodiť. A maľovať. A vyšívať. Behať. A jazdiť so svojimi deťmi na bicykli. Čoskoro...
V zime snowboard. Tenisky, keď budem mať chuť. A že sa niekto zmýlil? Nevadí. Ja sama seba poznám. Nevzdám to. A že som rýchla? Tak nech si to skúsia. A prepíšu svoje knihy. Ja idem svojim tempom. A to nikdy nebolo pomalé... V izbe mi svieti nedokončený obraz. Nestihla som... No do Vianoc ho snáď domaľujem... Kým mi zas niekto vrazí ihly do chrbta...

Vraj mi chýba pokora. Áno, chýba. No nepotrebujem nikoho pokoriť. Iba ak seba. A na to mi stačí cieľavedomosť mne vlastná. Nič viac, nič menej. Tento boj za mňa nik nevyhrá. A môžete sa na mňa hnevať koľko chcete. Štyri dohody mám dávno za sebou... Usmievam sa. Pretože ak by som aj plakala, vozíka ma to nezbaví. A budem sa smiať aj vtedy, keď budem, zatiaľ slabšou, pravačkou, kopať niekoho do riti. Verím, že to dlho nepotrvá. Pridá sa niekto? Tie moje slzy bolesti mi za to stoja...