dahlia

Vonku je už 5,7 stupňa nad nulou a tak som si tento krásny deň vybrala ako ten pravý pre zahájenie môjho tréningu na miestny beh mestom, na ktorom sa o necelé dva mesiace chcem aktívne zúčastniť. Alebo presnejšie povedané, chcela som...

Budem priama. Z vytýčenej trasy 3 km som odbehla asi tretinu. Opretá o vchodové dvere a kolabujúcim krvným obehom som pochopila, že moje predsavzatie, dať to do 15 minút, by som mala zmodifikovať. Potom by vyzeralo nasledovne: Dobehnúť do cieľa a prežiť to... A možno nakoniec bude stačiť to prežitie...

Po celý čas môjho nedlhého behu som premýšľala, pred čím vlastne utekám. Hútala som a premýšľala, s odkysličeným mozgom mi to išlo predsa len o niečo ťažšie. Ale prišla som na to. Nemám pred čím utekať.... Príroda okolo mňa sa mihala a ja som si chcela všimnúť mnoho detailov. Zrazu som videla aj to, čo si pri bežnej prechádzke nevšimnem. Ale... Nebol čas sa zdržiavať. Bežala som...

Keď som sa zmordovaná dovliekla domov a hádzala veci do pračky, pochopila som ďalšiu vec. Celý čas som uvažovala nesprávne. Treba to brať s pozitívneho hľadiska. Ja predsa pred ničím neutekám! Ja bežím za svojim snom! S touto myšlienkou sa mi zajtra bude bežať určite lepšie...

V momente, keď na mňa dopadli prvé kvapky vody v sprche a mne sa konečne začal dostávať kyslík aj do mozgu, rovina môjho uvažovania sa posunula ešte ďalej. Prečo by som mala bežať za svojim snom? Veď on predo mnou neuteká! Začala sa celkom slušná psychoanalýza mojej osobnosti. Položila som si otázku, prečo na ten beh vlastne chcem ísť a čo tým získam. Jasné, dalo by sa to chápať ako vec prestíže. A tiež neviem, ako budem vyzerať pred všetkými, ktorých som zlbla na keci o tom, ako tam o tie dva mesiace pôjdem a ako to dám. ... Ale v princípe mi to môže byť jedno. :-)

Bežala som. Super. Reálne sa môžem za dva mesiace dostať na čas, za ktorý to spraviť chcem. Nech mi ktokoľvek tvrdí čokoľvek. Ak raz CHCEM a chcem to z hĺbky svojho srdca, tak to jednoducho dosiahnem. Ale... Moje srdce zaryto mlčí. Po celý ten čas. Nemá význam si konskými písmenami napísať na nástenku : Beh mestom – 3 km – 14:53. Pre mňa určite nie. Pre mňa má význam to, čo mi robí radosť. Čakala som, že sa dostaví stav eufórie, aký zažívam, keď sa „odpálim“ na korčuliach. Alebo keď sa z posledných síl dovlečiem zo svahu do tepla chaty a mám problém nezaspať ešte cestou do sprchy. Nič... Niečo nebude ok...

Po dôkladnej analýze svojej osobnosti a pohnútok, ktoré ma doviedli do tejto situácie som to uzavrela. Behu sa zúčastním. S radosťou a od srdca. Možno to nakoniec namiesto troch kilometrov bude aj tých desať. Ibaže nebudem tým, kto pobeží. Budem tým, kto zachytí momenty z tohto krásneho podujatia. Ľudí, pre ktorých má beh význam. Ľudí, ktorí pre niečo bežia. So srdcom. S láskou. S nadšením. Presne takým, s akým ja budem stláčať spúšť svojho fotoaparátu.

Je však ešte jedna možnosť – že ma to do zajtra prejde.... A že absolvujem druhý tréning ponorená v myšlienkach, že bežím za svojim cieľom. :-)