dahlia

Od môjho prvého tréningu uplynulo zopár dní. O druhý som sa nepokúšala. Za jedno, nebolo príliš kedy a za druhé, moje srdce (čo sa týka behu) zaryto mlčalo.

Takže som sa venovala veciam bežného života, odolávajúc miernym nátlakom a pozitívnej motivácii zdatných bežcov. Mlčí srdce, mlčím aj ja. Nebehám. Bodka.

Reči o tom, že prvé razy sú skutočne otázkou prežitia som považovala skutočne za relevantné, o tom som sa, napokon, sama presvedčila. Avšak tie o tom, ako sa budem s postupujúcim časom z behu tešiť, tak práve tie mi akosi nešli zhltnúť. Ja behať nebudem. Bodka. Koniec. Na túto tému sa nebavím.

Jasné, iné je bežať za potomkom, ktorý sa rúti na bicykli cestou necestou. A čo nevidieť, bude sa rútiť aj na inom dopravnom prostriedku, o čo sa postarali istí rodinní príslušníci. Určite sa o prvé dojmy podelím. Ak prežijem... :-)

Ale späť k môjmu tréningu s poradovým číslom dva.

V tento slnečný deň, kedy jar dala vedieť, že nepotrvá dlho a bude už klopať na dvere, som mala úplne iné plány. Honosnejšie. Od srdiečka. S radostným očakávaním a túžbou v srdci. A išla som si za tým. Za svojim snom. Pekne autíčkom... S ľuďmi, ktorí museli (a možno aj chceli) absorbovať to nadšenie, čo zo mňa vyžarovalo.

Konečne sme boli na mieste. Áno, presne tam sme boli, kde mali pre mňa nachystaného môjho nového miláčika. A ako sa neskôr ukázalo, nielen môjho. :-)

Všetko prebehlo tak ako má, údajná ľadová predajňa sa zmenila na slnkom zaplavené údolie, bolo to skrátka super. Až do chvíle, kým terminál nevyplul hlásenie : „Transakcia zamietnutá“.
„A do kelu“, povedala som si, a vôbec nie potichu. Požadovaná čiastka totiž prekročila maximálny limit na mojej platobnej karte. Bolo mi jasné, čo bude nasledovať. Cesta do banky a cesta späť.
Milý pán mi vysvetlil, kde sa nachádza najbližšia pobočka hviezdnej peňažnej inštitúcie, milovaný synovec mi požičal mikinu (keďže som z auta vyliezla iba v chabom svetríku) a ja som sa vybrala pre to, čo mi chýbalo na naplnenie môjho sna.
Vykračovala som si. A telefonovala. A potom som sa s nadšením rozbehla. Bežala som a bolo mi úplne jedno, čo je okolo mňa. Aké detaily si nestihnem všimnúť. Koľko budem bežať a ako ďaleko je polcesta môjho cieľa. Bolo mi to skutočne úúúúúúúplne jedno. Rovnako ako mi bolo jedno, že bežím v čižmách takmer pod koleno (našťastie na rovnej podrážke :-)). Bežala som, vlasy mi povievali, vetrík mi fúkal do tváre a mne bolo FANTASTICKY.

V banke som vybavila, čo bolo potrebné, zvládla som ešte jeden telefonát a davaj ho naspäť. S rovnakou radosťou, s rovnakým nadšením. Bežala som predsa za svojim cieľom! Nie, ani tentokrát mi neutekal. Ale ja som ho chcela dosiahnuť čím skôr. A tá eufória, keď som bola na mieste... Bola istotne porovnateľná s eufóriou tých, ktorí trhajú cieľové pásky.

Na beh som začala pozerať z inej perspektívy.
Ak by beh mestom viedol od obchodu k banke a potom späť, tak to za tých 15 minút dám. O tom som presvedčená. Takže skúsim presvedčiť organizátorov, aby tento rok zmenili trať. Alebo... Jednoduchšie možno bude presvedčiť seba. Moje srdiečko sa už ozvalo. Teraz to bude len o mojej vôli. A o ochote ísť ďalej... Za ďalším cieľom.

Všetkým, ktorí ma na mojej dnešnej trase podporovali, zo srdca ďakujem. Menovať netreba, vy o sebe predsa viete. ♥